Kultúrny život v obci sa sústreďoval okolo školy, kde sa konali aj všetky verejné podujatia, pokiaľ nebol v obci kultúrny dom.
Kultúrny dom sa začal stavať v roku 1954. Otvorením kultúrneho domu v roku 1956 sa dal priestor na organizovanie divadelných predstavení, premietanie filmov, konali sa tu i všetky ostatné spoločenské a kultúrne akcie, vrátane tanečných zábav a svadieb.
Osvetová beseda bola založená 14. mája 1952 a jej prvým správcom bol Anton Djubašák, riaditeľ školy. V roku 1957 zásluhou správcu sú vydávané Dedinské noviny a dva razy do mesiaca sa premietajú filmy.
V obci vznikla obecná knižnica v roku 1924. Mala 40 kníh. Prvou knihovníčkou bola výpomocná učiteľka Pavlína Šprtelová – Prčinová. Knihy sa požičiavali v škole. Po dobudovaní kultúrneho domu bola vyčlenená miestnosť pre knižnicu. V súčasnosti má knižnica 1444 kníh a prácu knihovníčky vykonáva pani Jozefina Jadroňová.
Prvé zmienky o ochotníckom divadle v Ťapešovesa datujú v rokoch 1945 – 1955. Nacvičovali sa divadelné hry v priestoroch školy pod vedením miestnych učiteľov p. Mereša a p. Janošku. V roku 1998 divadelný ochotnícky súbor ŤUK naštudoval divadelnú hru Kamenný chodníček od Ferka Urbánka v réžii Márie Remešovej a Ľudmily Jančigovej. S touto divadelnou hrou vystúpili štyri razy na domácom javisku, z toho raz na Okresnej oravskej prehliadke divadelných súborov. Na tejto prehliadke bol náš divadelný súbor vybratý na účinkovanie na 24. Podroháčskych folklórnych slávnostiach v Oravskom Bielom Potoku dňa 6.8. 1999.
Keďže od roku 1999 je kultúrny dom v Ťapešove v rekonštrukcii a divadelný súbor nemá na svoju činnosť priestory, jeho členovia sa aktivizujú pri účinkovaní na rôznych kultúrnych a spoločenských podujatiach v obci (MDD, Deň matiek, 420. výročie obce, stretnutia dôchodcov a pod.).
Pôvodný kroj sa v obci nezachoval. Postupne sa prispôsoboval vývoju v textilnom priemysle a mestskému odievaniu. Ešte v päťdesiatych rokoch 20. storočia starší ľudia nosili súkenné nohavice a ľanové košele, staršie ženy zasa široké a dlhé sukne a kabátiky. V roku 1930 nosili kroj aj mladí ľudia. Muži čierne súkenné nohavice. Nechýbali ani krpce. Ženy k nim mali návlaky (podkolienky) z plátna, ktoré sa na nedeľu škrobili. Ľudia z bohatších rodín nosili krpce, ktoré sa podobali poltopánkam, navyše boli zdobené. Dievčatá si obliekali kartúnové, atlasové a šáfolové sukne s viazanými spodníkmi so zásterou navrchu, k tomu blúzku – kabátik. V dávnejšej minulosti sa Ťapešovčania ženili v červených nohaviciach ušitých z jemnej látky – anglie. Kroj mal schovaný richtár a požičiaval ho ženíchom iba na tento slávnostný deň.
Názvy na Orave mnohokrát súvisia s prastarými obyvateľmi tejto oblasti – názvy a pomenovania jednotlivých častí chotárov, názvy vrchov a podobne. Tieto názvy potom poukazujú na pôvodných obyvateľov. Dr. Anton Habovštiak CSc. priraďuje náračie ťapešovské do skupiny stredooravských nárečí. O kráse oravského nárečia nás presviedčali: Pavol Ország Hviezdoslav, Anton Bernolák, Martin Kukučín či Milo Urban, ktorí sa na Orave narodili i podstatnú časť života tu prežili.
V dedine ešte chodia deti po spievaní na Vianoce a betlehemci na Štedrý deň ráno. Zaužíval sa zvyk z iných dedín, že pred svadbou „chodia s košeľou“ k ženíchovi. Z rozprávania občanov obce svadby sa konali v týždni, nie v sobotu ako teraz. Svadba nemusela trvať len jeden deň.
Na Ondreja dievky kradli drevo v domoch, kde mali mládencov. Potom sa zišli v niektorom dome, zavreli sa a varili halušky s lístočkami mien mládencov. Tiež liali olovo cez kľúč a snažili sa vyveštiť si budúcnosť.
Pri koľade – predtým ako kňaz chodil svätiť domy, chodili mládenci a brali misky, v ktorých bol nachystaný ovos, pšenica a jačmeň pre farské hospodárstvo. V domoch, kde mali dievky, mládenci tieto misky brali do vreca, spolu s nádielkou a dievčatá svoje riady potom museli po domoch hľadať.
